Andrea Bokníková číta Annu Ondrejkovú
Ondrejková, Anna. 1993. Sneh alebo Smutná jabloň plná nedozretých pávov. Námestovo : Malé vydavateľstvo poézie.
„Keď kvitne strom v liste, ovocie je isté.“
(ľudová pranostika)
Ale jabloň sa objavuje najskôr s „povädnutým, tichým kvetom“ a potom – s „vyschnutými konármi bez kvetu, / bez ovocia“. Stráca sily. Žije mimo prírodného kolobehu.
V jabloni je prevtelená žena. Cíti, že jej vnútorný vývin nesúladí s vonkajším plynutím času.
Z čoho vyrástol obraz jablone ženy? Možno z toho, že „krajina“ poézie Anny Ondrejkovej je odvodená zo sveta ľudových piesní, balád, rozprávok. V prvých dvoch zbierkach (Kým trvá pieseň, 1975, Snežná nevesta, 1978) poetka vkladala ich motívy i postupy do veršov o iných. O obetiach vojnových hrôz, ale aj o smutných osudoch v každodennom plynutí ako v cykle Balady o starých ženách zo Snežnej nevesty. V poslednej časti tejto zbierky však lyrický subjekt začal vravieť o sebe. V Plánke (1984) sa predstavil v podobe dievčiny zakliatej do stromu (z balady Išli hudci horou...). Ráňanej a bezbrannej. Vyjadrovala sa poväčšine v prudkých dejoch/procesoch a gestách, miestami prechádzajúcich do povzdychov, výkrikov. Jej útočiskom mal byť priestor rozprávok. Vplynula však do ich zriedkavejšej, tragickejšej polohy, najmä do postáv „víly“, „rusalky“, malej morskej panny. Tak ako ony, nepatrila ani do sveta fantastiky, ani do sveta ľudí. V mnohom pripomínala romantických hrdinov. Aj v tom, že sama seba odsúdila na pohyb medzi snom a životom: „Vystupujem z mora / a soľ bude zo mňa nadosmrti vyplavovať (...) A more ma živú naspäť neprijme“.
Takmer po desaťročí sa Ondrejková vracia do literatúry zbierkou Sneh alebo Smutná jabloň plná nedozretých pávov. V nej je v porovnaní s plachou dievčinou predchádzajúcej zbierky prítomná žena. Nie je prudko priama, nedramatizuje svoje pocity ako predtým. Je „Čisto ako po spovedi“. Napriek tomu pod povrchom pulzuje pocit z Plánky, pocit nezrelosti: „V kristových rokoch sa patrí, / aby vášeň vytriezvela / ako lacný parfum. / Bože, mám zomrieť / mladá alebo / nežiť“. Napätie medzi vnútorným a vonkajším svetom je neznesiteľné. V Plánke vzniklo v rozpore: „primálo živého tela a priživého srdca“, prezrádzaného afektívnymi gestami. To lyrickú hrdinku Ondrejkovej, podľa mňa, zbližuje s Timravinými autobiografickými postavami (Nemilí, Pozde, Skúsenosť, Všetko za národ...). V najnovšej zbierke pribúda timravovsky triezve poznanie, ale bolestivé napätie tým len vzrastá. Zrejme preto žena ustrnula v podobách obsekanej, schnúcej jablone a vtáka bez krídel. Ako zakliata, vyhostená spomedzi ľudí. Na druhej strane týmto sebazobrazením sa presunula do „reálnejších“ súradníc. Situácie preniesla z morského a „prízračného“ priestoru vízií do všednejšieho prostredia, do interiérov. Tragiku zovrela pevným básnickým tvarom. Zdá sa, že aj to pomohlo, aby sa z rezignovanosti Plánky („Zbavená rečí, šiat, minulosti (...) pridúšaná ťažkými kvetmi“) vrátila k hľadaniu seba samej, k túžbe „Byť inou“, „začať nanovo“.
Ondrejkovej „ženu“ totiž ovláda neistota. Ako sa vymedzuje? „Nie sama, a predsa osamelá. / Nie smutná, ale bez radosti“. Negácie voči okoliu určujú celé jej „zrkadlové“ bytie. Platia v ňom „prevrátené pranostiky“: „rozmrv chlieb a zasej, možno vzklíči pšenica“. „Dolu“ a „hore“ si vymieňajú pozície, keď „z vytrhnutých koreňov trpko mrholí“ a naopak – kamene sú „horúčkovitý výron tej mojej hviezdy“. Už v Plánke boli „hviezdy (nebo?) (...) v zemi“. Pokus spojiť sa so snom znázorňovali gestá „pritúlenia hlavy k zemi“, „prikladania dlaní na zem“. Panteistickým zosunom „neba“ do zeme, zdroja vegetačnej obnovy, prejavuje sa vzájomné prenikanie ženy s prírodou. V tvorbe poetky je čoraz naliehavejšie, a tak verše Snehu alebo Smutnej jablone... sa miestami podobajú záznamom procesov, stavov rastlín, ale aj počasia: „Zozimilo sa. / Ustatý deň v závrati sa zosúva/z neba“.
Sebavyjadrenie lyrického subjektu evokáciou chladu, tepla je príznačné aj pre iné autorky. U Anny Achmatovovej má najčistejšiu podobu v debute Večer (1919). Pokiaľ ide o slovenskú poéziu, pocity chladu, tepla sú vari najvýraznejšie v tvorbe Dany Podrackej a Mila Haugová cez ne siaha až k archetypun „strážkyň ohňa“ (Možná neha, 1984). V Praláske ide po stopách Alfy, ktorá „stále bdie, v posvätnej / jaskyni, stráži / oheň (...) nekonečný ženský oheň“. Pociťovanie chladu, tepla je záležitosťou hmatovej sféry. Všimnime si preto jej porovnanie s „vyšším“ zmyslom, zrakom v Patočkovom Úvode do Husserlovy fenomenologie: „Celý okruh hmatových kvalit (temperatura, bolest, pohyb, kontakt) je oblast blízkosti a tělesného sebecitu ve přímém spojení s tím, do čeho jsme postaveni. Podobně jsou vizuální kvality, barvy, vizuální tvary, podstatně kvalitami dálky, jsou vždy jen na dištanci...“ (Husserl 1969: 85). Tepelné vnímanie teda vzniká výlučne priamym kontaktom tela s vonkajším svetom. Okrem toho zasahuje celý jeho povrch, pokožku a zároveň v človeku podnecuje pociťovanie jeho vlastnej teploty. Na rozdiel od zraku, sluchu, smeruje dovnútra, k spomenutému „sebacitu“. Súvisí dôraz na predstavy chladu, tepla pri sebavyjadrení lyrického subjektu s potrebou vydeliť sa alebo až vymaniť sa zo silnej podmienenosti vonkajším svetom? Definovať sa (žensky?) skôr sebapreciťovaním než...
Podracká vzťahuje chlad do „mikrokozmu“ lyrickej hrdinky. Inscenuje „mrznutie jej tela v jazere“ (debut Mesačná milenka, 1981), jeho „zovretie ľadovým prúdom potoka“ (Zimní hostia, 1984), akoby deklarovala jej pozíciu mimo všedného toku vecí. Najzreteľnejšie je to, myslím si, v zbierke Grizly v spiacom dome (1991). Autorka, na rozdiel od Ondrejkovej záľuby v „exteriéri“ voľnej prírody, sa sústreďuje na scenériu obývaného domu a záhrady. Zdôrazňovaný chlad v nich pôsobí rušivo. Sprevádza sebavedomý únik (aspoň túžbou) „ženy“ zo zvyčajného kolobehu života: „Mrzne v duši, keď prechádzam dvorom, / dlho vystupujem po schodoch popri / poprikrývaných, na prezimovanie pripravených / kvetoch a hore, vysoko, / v ústrety čomu kráčame (...) nepochopiteľné svety“.
„Žene“ v zbierke Sneh alebo Smutná jabloň... však „nemrzne v duši“, chlad si neprisvojuje: „Cudzí sneh v srdci, krv na koľajach“. „Predtucha blízkej zimy“ je pre ňu, nedozretú, hrozbou. Počasie s jej vnútornou potrebou nesúladí, je voči nemu bezmocná. Rozpor vyráža na povrch v oxymoronoch: „biely oheň“, „šialené zimné slnko“, je len „oheň“ alebo „mráz“. Poetka vbíja smútok do strohých kontrastov, úsečnosti, a to až tak prudko, že báseň sa jej „vzdialila“, ba dokonca – obracia sa proti nej: „Slová roztrúsené havrany. Kedy / sa ku mne zletia, / kedy mi, živej, vykľujú oči“. Dochádza k odpoetizovaniu básnického sveta Anny Ondrejkovej. Rozprávkovosť, piesňovosť ustupujú. Uvoľňujú miesto starobylejšiemu, „deklamačnému typu“ ľudovej slovesnosti. Ten bol zväčša spojený s magickými úkonmi, s obradmi, ktoré mali vyvolať želané účinky v hospodárstve alebo v osobných vzťahoch. Jeho zviazanosť s praktickým životom spôsobila, že v porovnaní s ostatnými druhmi folklóru bol v ňom potlačený vývin k estetickej funkcii.
Mám na mysli nielen spomenuté „prevrátené pranostiky“, ale aj formu zaklínania, ktorou Ondrejková predstavila ľúbostný vzťah ako absurdnú hru: „čarovala ryba, / čaroval rak, čarovalo zrkadlo, / budem tvojou bábikou, na ktorú / po hre zabudneš“. „Žena“ sa o láske vyjadruje nepriamo, často cez paradox. Nikdy HO neosloví, ba ani HO len nepomenuje. Opakuje, že sú si „cudzí“ (s. 27, 28, 37...), a pritom ňou celkom preniká: „Bolíš ma, / vykrvácaj zo mňa“. Básne sa tak spríbuzňujú so zaklínaním komplexne tým, že pasáže „pokoja“, najmä opisu predmetnosti, sú prerušované slovami, veršami, evokujúcimi pocity krajnej, až desivej intenzity. Postupom času akoby lyrickému subjektu ubúdalo zo vzťahov, životných podnetov. Tie pretrvávajúce ho však zasahujú absolútne.
S pribúdaním rokov sa intervaly medzi vydávaním zbierok Anny Ondrejkovej predlžujú. V najnovšej útlej zbierke každé slovo zvažuje, obracia, „začarováva“: „(Ne)dopovedaná, / (ne)uzmierená?“. Príklon k sebapoznávaniu a k vybrúsenosti formy neznamená izoláciu od druhých. Veľká časť výpovedí je v pluráli. Zvláštne postavenie medzi nimi majú tie, ktoré bilancujú, „účtujú“ s minulosťou: „Kto z nás sa spaľoval / a kto si pritom hrial opatrné / ruky“. Čitateľ či čitateľka môže predpokladať, že autorka má znovu ambíciu vyslovovať sa v mene generácie a zároveň „sypať soľ“ do jej svedomia. V doterajšej tvorbe ju manifestovala angažovanými protivojnovými básňami, adresovanými „MOJIM VRSTOVNÍKOM“ (Snežná nevesta) a rovnako aj výstražnými katastrofickými víziami (Plánka). V zbierke Sneh alebo Smutná jabloň... sa apel „zvnútorňuje“, pôsobí omnoho prirodzenejšie. Azda aj celkom náhodou sa úvod jednej z básní zhoduje s názvom a refrénovým začiatkom piesne Petra Nagya (mimochodom, takmer rovesníka Ondrejkovej, v istom období speváka „citlivosti duše“ a výrazného plurálu vo výzve k nej): „Poďme sa zachrániť“.
Lyrická hrdinka neprestáva dúfať, bojuje so sebou i za druhých. Vracia sa pri tom až k biblickému počiatku ženstva – „prevtelením sa“ do jablone i scénkami s jablkami (s. 11, 12). „Plody hriechu“ situuje ako padnuté, ňou nedotknuté, priznáva sa: „Stále necítim hlad“. Žeby jej unikalo pokušenie a s ním aj pocit naplnenia? Na strome sa ocitajú pávy, ktoré by ako kresťanské symboly vzkriesenia mohli znamenať nádej, ale zatiaľ „nedozreli“. V ľudovej slovesnosti sa viažu s atribútmi pýchy, nadradenosti. Pávy vlastne „zmnožujú“ dojem, že jabloň žena je iná ako ostatní, a preto vyhostená.
V skutočnosti – potrebuje druhého, druhých. Veľmi. Práve vzájomné „vzopätie dlaní“ by prinieslo vyslobodenie. „A/smutná jabloň plná nedozretých pávov / by prestala usychať. Možno.“
Pôvodne vyšlo v časopise Romboid, č. 8/1994.