Aňa Ostrihoňová: O láske k poézii a k HDP
Občas sa ma niekto opýta, prečo mám pocit, že je dobré prekladať do slovenčiny knihy, ktoré už aj tak vyšli v českom preklade a aj tak sa nepredávajú. Samozrejme, severské detektívky vychádzajú v obidvoch jazykoch zároveň a žiadny z vydavateľov nemá pocit, že stráca. Ja mám však na mysli klasickú literatúru – George Eliotovú, Rolanda Barthesa, Louisa Ferdinanda Célina alebo Simone de Beauvoir či kvalitnú (nielen francúzsku) súčasnú tvorbu oceňovanú tými najprestížnejšími literárnymi cenami. Možno to považovať za naivné „panské huncústvo“, na ktoré táto krajina „nemá“, ale preklad literatúry do slovenčiny je prejavom akejsi úcty voči jazyku a jeho rozvíjaniu. Pretože, ako inak definovať svoju identitu, ak nie jazykom a kultúrou?
Veľmi dlho som žila v krajine, ktorá si svoj jazyk a kultúru nevážila, vážila si však svojich občanov – daňových poplatníkov, ktorým zabezpečovala ten najpohodlnejší život na svete. Materiálne naplnený, ale inak veľmi prázdny, letargický a povrchný. Chápem, mnohí mávnu rukou a povedia si, že štedrý sociálny systém a platy učiteľov o nulu vyššie než na Slovensku by hneď vymenili za akúkoľvek kultúrnu a jazykovú tradíciu. Lenže práve o to ide.
Národ vzdelávať treba
Všetko je to len otázkou priorít, ak by som mala zveličiť, tak poviem, že ide o voľbu medzi najvyšším HDP na svete a veľkou básnickou tradíciou. Viem veľmi dobre, že to HDP by si vybralo oveľa viac ľudí, pretože jeho výsledkom je materiálny blahobyt, ktorý má v našej civilizácii nadprirodzený status božského. Mnohí obyvatelia krajiny s najvyšším HDP na obyvateľa na svete ju však napriek tomu opúšťajú. Pretože vedia, že kultúrnu a jazykovú tradíciu si za peniaze kúpiť nemožno, že v snahe vlastniť všetko naokolo zabudli na pocit spolupatričnosti, zabudli hovoriť jedným jazykom, zabudli na nostalgický pocit šťastia, ktorý v nás dokážu vyvolať spomienky na detské básničky, na iracionálnu blízkosť, pociťovanú k človeku, ktorému netreba nič prekladať, nič dovysvetľovať.
Pred stosedemdesiatimi rokmi sa neoficiálne rozhodlo o kodifikácii slovenčiny a o rok neskôr bola štúrovská slovenčina uznaná aj oficiálne. V rámci zápasu o svojbytnosť a možnosť poskytnúť vzdelanie a kultúru čo najväčšiemu počtu ľudí bolo nevyhnutné prijať kodifikovanú formu reči, ktorá by Slovákov stmelila ako národ (predsa len išlo najmä o národné uvedomenie) a zároveň bola nástrojom vzdelávania. Samozrejme, nešlo o čisto sentimentálny vzťah k slovenčine, ale najmä o politický krok. Koniec koncov, kodifikačným základom sa nestala Štúrova Nauka reči slovenskej, ale Krátka mluvnica slovenská profesora pražskej Univerzity Karlovej Martina Hattalu.
Jazyk a vzdelávanie sú spojenými nádobami. A „národ vzdelávať treba“, povedala si generácia vzdelancov okolo Ľudovíta Štúra. Malému národu a jeho záujmom podriadili tie vlastné a vydávali časopisy, knihy, písali, prekladali, rečnili, čítali a zakladali spolky miernosti. Zjednodušene a odhliadnuc od všetkých pejoratívnych nacionalistických konotácií, Štúrovci Slovákov povýšili na legitímny európsky národ.
Purizmus vs. apatia
O stosedemdesiat rokov neskôr je tu krajina, ktorá si vo vzťahu k jazyku, kultúre a vzdelávaniu prešla rôznymi fázami. Od počiatočného nadšenia z možnosti získať vzdelanie, od očarenia novými modernistickými vplyvmi v umení cez komunistický dôraz na materiálno, z ktorého sa neskôr (keď bude všetkého iného dostatok) ujde aj kultúre, až po normy socialistického realizmu. Dnes sme sa opäť vrátili k tej „materiálnej základni“ a kultúra, jazyk a vzdelávanie sú tým najposlednejším, na čo sa myslí pri honbe za ilúziou večného hospodárskeho rastu. Cenzor sa prezliekol zo šiat ideológie do kabáta peňazí.
Láska k jazyku a k jeho rozvíjaniu sa teraz prejavuje v dvoch extrémoch. Na jednej strane je to až smiešny purizmus, ktorý sa nesnaží ani tak ubrániť slovenčinu pred vplyvmi cudzích jazykov, ako skôr „vyčistiť“ slovnú zásobu od vžitých bohemizmov, čo vedie k zvláštnym takmer dadaistickým konštrukciám typu: „Psa vetráme na vôdzke“. Hoci je to zábavné, istým spôsobom to reflektuje náladu v spoločnosti – pozornosť sa venuje malichernostiam, zásadné veci sú príliš zložité na to, aby sa o nich diskutovalo. A tu sa dostávame k druhému extrému, ktorým je „apatický vzťah“ k slovenčine. Keď čítam niektoré diskusné fóra na internetových stránkach denníkov, mám pocit, že väčšina populácie s prístupom na internet má problém so základným porozumením písanému textu, ktoré, uznávam, komplikujú občas zbytočne zavádzajúce titulky.
Pri presadzovaní používania materiského jazyka na školách však išlo práve o to, aby deti nemuseli prekonávať bariéru cudzieho jazyka a mohli spoznávať svet v jazyku, ktorý im je najbližší. Na to, aby sme mohli niečo pochopiť, tomu musíme najskôr rozumieť. Pochopenie textu a jeho kritická reflexia však nie sú niečím, čo sa dá naučiť na niekoľkých hodinách slovenčiny. Jazykový systém, v ktorom sa človek učí komunikovať a myslieť, je tým najdôležitejším, čo môže vzdelávaním nadobudnúť a rozvinúť. To by sa však táto abstraktná schopnosť musela považovať za jednu z navyšších hodnôt v spoločnosti.
Fabriky na autá a na tituly
Povedzme, že vzdelaniu ako takému sa stále istá spoločenská hodnota prisudzuje. Po rokoch strávených v zahraničí ma vždy fascinuje pohľad na menovku predavačky cestovných lístkov na stanici, s titulom Bc. pred menom. Hodnota patrí titulu, či už je získaný poctivo, legálne, alebo nelegálne kúpený, nepatrí však vzdelaniu, ktoré má zastupovať a symbolizovať. Vzdelanie symbolizujú učitelia, ktorým na získanie rešpektu a dôvery študentov dnes musí stačiť osobné čaro a charizma. Za okolností, aké vládnu v slovenskom školstve a spoločnosti, totiž len veľmi ťažko mladého človeka o význame vzdelávania presvedčí učiteľ, ktorý chodí do práce na starej Eske. Z pohľadu sedemnásťročného človeka, ktorý má všetko, čo chce, a nič ho nezaujme a nezaujíma, sa všetko dá kúpiť – aj ten titul. Forma bez obsahu.
Láska k HDP opäť víťazí. Kruh sa uzavrel, za peniaze sa dá kúpiť všetko. V civilizovanom svete o rozdelení financií určených na rôzne projekty od životného prostredia až po výstavbu infraštrukúry rozhoduje kvalita predkladaných materiálov a predovšetkým písomné zdôvodnenie, napísané podľa základných pravidiel logiky a argumentácie. Nie peniaze. Vysvetľujte to však mladému človeku, ktorý sa snaží naučiť prežiť a predstavu o životnom šťastí si vytvára z televíznych reklám.
Vzdelanie sa zredukovalo na titul a na povinnú kolónku pri žiadosti o zamestnanie, kde sa naozaj vyžaduje len formálne. Koniec koncov, mnohí absolventi cudzích jazykov, filozofie či pred niekoľkými rokmi takej populárnej politológie a estetiky končia v call centrách, kde svoj čas trávia nekreatívnou prácou, ku ktorej by normálne nepotrebovali ani maturitu. A personálne agentúry, povzbudené svojimi zahraničnými majiteľmi, majú drzosť hovoriť o profesionálnom raste a rastúcej vzdelávacej krivke, ktoré firma zamestnancovi poskytne. Miesto sekretárky inzerujú fotografiou blondínky čítajúcej bulvárne noviny s popiskou: „Naša sekretárka sa rada učí a vzdeláva“. Našťastie, aspoň nadnárodné spoločnosti na Štúrov odkaz nezabudli – áno, národ vzdelávať treba.
Pohyblivé piesky
Sťažovať sa na to, že sa nečítajú a nepredávajú hodnotné knihy, je poukazovanie na dôsledok oveľa hlbšie zakoreneného problému, ktorým je dvadsaťročné vákuum a chaos v kultúrnej politike a školstve. Vydavateľstvá po roku 1989 neriešili edičné plány, do ktorých by konečne mohli slobodne zaradiť zakázaných autorov, ale malicherné kádrovanie. Zanikli mnohé edície, ktoré zaručovali kontinuitu a ku ktorým mali čitatelia dôveru. Z kómy sa ich, bohužiaľ, prebralo len veľmi málo. Každý, kto zlomil palicu nad súčasnou slovenskou tvorbou, by mal zvážiť fakt, že väčšina z autorov, ktorí začali písať po roku 2000, sa v literárnej tradícii (nehovoriac o tradícii literárno-kritickej) stratila. Za minulosťou sme urobili hrubú čiaru, na nové učebnice literatúry sa dlho čakalo. Muselo sa znovu všetko preriediť a preškrtať. Ľudia, nenaučení vyjadrovať svoj vlastný názor, nevedeli, čo majú povedať o Vítězslavovi Nezvalovi či Lacovi Novomeskom (však to boli komunisti, nie?), a tak o nich radšej mlčali.
Sami seba sme tak postavili do neľahkej situácie. Na jednej strane sme sa rozhodli pre veci, ktoré nám boli odopierané a ktoré nás mali spraviť šťastnými, a na strane druhej sme si na túto neľahkú cestu so sebou nezobrali ani len tie parené buchty v podobe jazykovej a kultúrnej tradície. Stojac na pohyblivom piesku, kde nie je ani krok dozadu a už vôbec nie krok dopredu istý, sa snažíme chytiť záchranného kolesa peňazí, investičných stimulov a nekonečného ekonomického rastu. Parené buchty nám tak nechýbajú, veď vo chvíli, keď človek stráca pôdu pod nohami, na jedlo vôbec nemyslí. Na to príde rad potom, keď už bude všetkého, hlavne peňazí, dostatok. Ale aj to sme už predsa počuli.
Láska k poézii je získaným citom. Predpokladá totiž lásku k jazyku a jeho kráse, ktorej sa celý život učíme. Chráni nás pred manipuláciou, neistotou, neslobodou, ktoré sú druhým menom túžby po peniazoch a majetku. Núti hľadať nové významy a kontexty. Nedovolí zostarnúť. Vzdáva hold jazyku, ktorý sme sa rozhodli tvoriť a pretvárať.
Vždy, keď hovorím o tom, že láske k poézii nás musí niekto naučiť, spomeniem si na film Jeana-Luca Godarda s názvom Alphaville, v ktorom si tajný agent Lemmy Caution na cestu do dystopickej galaxie ovládanej počítačom, ktorý zákazal všetky ľudské city, berie básnickú zbierku Paula Éluarda Mesto bolesti. Do zúfalo sivého sveta betónovej architektúry prináša krásu a mladučkej Nataši von Braunovej vysvetľuje obsah slov ako „svedomie“ a „zamilovaný“, ktoré dievča z budúcnosti síce vie prečítať, ale nerozumie im.
A tak je to vo všetkom, aby sme mohli pochopiť, musíme rozumieť.
Pôvodne vyšlo v denníku Pravda, 9. 3. 2013.